Nechal som auto na mieste čo vyzeralo ako improvizované parkovisko a pešo nasledoval chodník pomedzi husté kríky. Ak pohľad zo satelitu neklamal, na konci ma čaká úchvatný pohľad na mestečko Cordes sur Ciel.
Neklamal.
Pomaly sa rozvidnievalo, keď sa spoza posledného kríku začali vynárať v diaľke prvé domy. Obloha sa vyjasnievala, svit pouličných lámp postupne bledol a v okolitom údolí, ponorenom do blednúceho šera, sa prevaľovali útržky rannej hmly.
Línie dvoch úbočí, stretávajúce sa v diaľke, obkolesovali v strede skalnatú vyvýšeninu malebne posiatu kamennými domami a domčekmi – Cordes sur Ciel.
Slnko trošku meškalo. Trvalo mu to o hodnú chvíľku dlhšie než som sa nazdával, kým sa jeho prvý lúč oprel o žliabkované škridle v diaľke na kopci a vyhnal z nich šero. Nenáhlo sa k nemu pridávali ďalšie a ďalšie a jeden za druhým rozohrali „plamenné“ divadlo. Na krátku chvíľku strechy a fasády vzdialených domov zažiarili sťa rozžeravené uhlíky.
Dnes som mal tú česť, byť tu prvým hosťom. Ticho, až takmer posvätne, som pomaly stúpal príkrymi, úzkymi uličkami od najnovšej časti La Bouteillerie, smerom k najstaršej – hornému mestu. Táto časť, nazývaná aj la bastide*, sa ukrývala za viacerými obrannými hradbami a početnými kamennými bránami.
Hrazdené domy s drevenými okenicami v rôznych pastelových farbách sa pitoreskne vinú po oboch stranách cesty, ktorá ma s prísľubom pozoruhodnosti privádza až k prvej bráne. Porte de l’Horloge.
Za ňou sa dláždená ulička trochu zúži a vedie ma strmo ďalej. Kamenné múry, tmavé trámy vystupujúce z fasád a zeleň udržiavaných záhrad, do ktorých sa občas vďaka príkremu svahu podarí nazrieť, dotvárajú jedinečnú malebnú atmosféru miesta.
Len čo som vstúpil do pomerne širokej ulice Grand Rue de la Barbacane, začala sa cesta v čase. Tak ako sa to v miestach presiaknutých históriou občas stáva, čas sa postupne spomalil, zastavil a rozbehol sa zopár storočí naspäť do minulosti.
*la bastide – typ opevnených miest zakladaných v XIII. a XIV storočí v juhozápadnej časti Francúzska prevažne v oblasti dnešnej Okcitánie
Staré kamene rozprávajú...
Mesto založil miestodržiteľ, gróf Raymond VII. z Toulouse.
V tom čase sa mu po kraji, už pekných pár rokov, preháňali hordy križiakov pustošiac v záujme svätej vojny čo im do cesty prišlo a to málo čo po nich ostalo, usilovne plienili bandy lúpežníkov.
Bolo načim čosi spraviť.
Na skalnatom kopci Mordagne v údolí Ceru, dal v roku 1222 postaviť la bastide – Cordes. A ako bolo v tej dobe dobrým zvykom, mesto hneď dal obohnať dvojitými hradbami. To „hneď“ predsa len trvalo 7 rokov.
Ťažko dostupná poloha Cordes dávala v tej neistej dobe zriedkavý pocit bezpečia takmer bezbrannému obyvateľstvu z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia. Mestečko sa rýchlo zapĺňalo. Dokonca až tak rýchlo, že čoskoro začalo pretekať za hradby, ako dobre kysnúce cesto na koláč.
Koniec XIII. a začiatok XIV. storočia je zaznamenaný ako zlatý vek mesta. Križiacka výprava skončila a čierny mor ani storočná vojna z Anglickom ešte nezačali.
Aj keď hradby spočiatku dobre poslúžili svojmu účelu a zopár dobyvateľov si na nich vylámalo zuby, neskôr pôvodné opevnenie čoraz viac bránilo prekvitajúcemu mestu v rozvoji.
Prvé hradby sa takmer úplne stratili a často poslúžili ako zadný múr honosnému domu v hornej časti mesta.
Ku koncu XIII. storočia dali múdri mestský páni hlavy dokopy a usúdili, že pre dobro všetkých postavia na obranu la bastide, tretie hradby.
Ako povedali, tak aj dali spraviť. Za pár rokov už tretie hradby obkolesovali rozrastajúce sa horné mesto.
Postupne sa nižšie pod hradbami zakladali a rozrastali viaceré predmestia – faubourgs. Ďalšie, štvrté hradby, už obkolesovali a chránili aj tieto okrajové štvrte.
Zdalo by sa, že tých opevnení je už neúrekom a hádam aj stačí. A predsa nie. Ešte ostávalo obohnať hradbami najnovšiu časť mesta, La Bouteillerie, rozprestierajúcu sa na menej strmej časti kopca. A tak vznikli aj piate hradby.
Iba o trochu vyššie mestečko odhaľuje aj inú tvár. Krása kamenných stavieb odrazu nadobúda iný rozmer.
Masívna brána Porte du Vainqueur je jednou z dvoch originálnych pasáží druhej línie hradieb.
Aby sa k nej útočníci dostali, museli sa prebiť cez bránu (dnes už neexistujúcu) v tretej línii hradieb. Umiestnenú len o kúsok poniže, v tieni hroziacej mohutnej obrannej veže – Barbacane.
A ak sa aj cez spomínanú bránu dostali, ešte stále nemali vyhrané. Pri dobíjaní Porte de Vainqueur im z obrannej veže mohli obrancovia naďalej z chuťou a z celej sily posielať na hlavy čo im pod ruku prišlo.
Zanechám za sebou mohutný Barbacane mlčanlivo strážiaci prístupovú cestu a stúpam kľukatou uličkou stále vyššie. Stredovek je doslova na dosah ruky. Cítiť ho z každej strany.
Ešte jedna brána, Porte de Rous a som v srdci mesta, v la bastide.
Honosné fasády domov v talianskom štýle s gotickými vysokými oknami sú tu dôkazom prosperujúcej minulosti ich majiteľov a dodávajú miestu zvláštnu nečakanú príťažlivosť.
Ich majitelia, poväčšine obchodníci, remeselníci a zopár šľachticov sa vraj medzi sebou predbiehali o to, ktorá budova bude najunikátnejšia a najkrajšia. Tie najpozoruhodnejšie sú z pieskovca vyťaženého z neďalekého kameňolomu. Ich odtiene sa rôznia od ružovkastej cez okrovú, až po sivú.
Niektoré z nich, ako napríklad Maison du Grand Veneur, majú navyše fasády ozdobené aj zvláštnymi sochami vo forme drakov, monštier, zvierat a ľudí zo zvieracími prvkami. Loveckej scéne na fasáde Maison du Grand Veneur sa pripisuje pripomienka na katarskú minulosť. (O kataroch, alebo „dobrých ľuďoch,“ ešte bude reč. )
Takmer všetky tieto domy majú na prízemí arkády, ktoré slúžili na jednoduchý prístup k dielňam a obchodom.
Pravdaže ani tu v hornom meste, najstaršej časti mesta, nechýbajú masívne domy z vápencových kvádrov a tam kde čaro nezakryla omietka, ani hrazdené domy.
Aj keď tu nie som prvý krát, znovu a znovu sa dám uniesť príťažlivosťou miesta. Využívam príležitosť skorého rána a takmer vyľudnených ulíc. Z vyvrátenou hlavou dohora sa motám úzkymi uličkami, strmými schodiskami a priechodmi.
Snívam, predstavujem si a fotím.
Ospalé Cordes sa pomaly preberá zo spánku. Ranný opar postupne mizne zo zlatistým slnečným svitom rozlievajúcim sa po úzkych uličkách. Tiene sa bojazlivo skracujú.
V tichu obďaleč vrzli pánty a roztvorené okenice buchnú o fasádu. Z odchýleného okna zavoňala ranná káva a cigareta. Ulicami sa zakráda lákavá vôňa čerstvého pečiva zmiešaná s vôňou ranných slnečných lúčov na kamenných fasádach.
Kde tu sa z prekvapivým hrmotom otvoria drevené dvere a ulicou sa začnú trúsiť prví remeselníci a obchodníci na ceste do svojich dielní a obchodov. Niektorí rezkejšie iní šuchtavejšie. O niečo neskôr sa k nim pridajú aj miestny umelci, len čo sa dajú dokopy po tvorivej noci, alebo po fláme.
Otvárajú sa prvé kaviarne a predajne suvenírov. Miestna mydlárka vykladá svoj tovar do vitríny a v okne reštaurácie sa objavilo vyleštené brnenie. Trochu gýč, ale tu sa to stratí.
Prvý turisti prichádzajú. Prsty na spúšti fotoaparátu a hlavy vytočené dohora… Snívajú, predstavujú si a fotia.
