NIEČO O MNE
„Twenty years from now you will be more disappointed by the things that you didn’t do than by the ones you did do. So throw off the bowlines. Sail away from the safe harbor. Catch the trade winds in your sails.
Explore. Dream. Discover.“
(Mark Twain)
„Zastavte svet, chcem vystúpiť!!!“
„V poriadku“, povedal Osud a otvoril dvere…
Kolesá osudu sa zakrútili a ja som pri potulkách životom zakotvil vo Francúzsku. Ocitol som sa v krajine, ktorú som spočiatku vôbec nemal v pláne.
Nuž ale čo z načatým životom? Krajinu tu majú beťári peknú a aj keď pre mňa trochu sýtu na život, tak sa vám z nej kúsok pokúsim priblížiť mojimi očami (iné nemám).
„Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť.“ (Thomas Mann)
Minulosť…
Od istého času, pociťujem nevysvetliteľnú príťažlivosť k histórii. Je to presne ten typ príťažlivosti vďaka ktorému už od detstva „hltám“ knihy.
„Realita“ histórie je skreslená a veľmi subjektívna. Tak ako dobrá kniha dokáže naznačiť prostredie len v hrubších črtách a zvyšok je na čitateľovej predstavivosti, tak sa aj história v historických „faktoch“ odhaľuje len veľmi skromne, čo dáva mojej fantázii veľký priestor.
Tento nový vzťah k histórii je pre mňa dosť čerstvá záležitosť.
Náš minulo-dobový, školský, plochý a rovnočiary dejepis mi predstavil (aj keď detailne) nudný svet a čierno-bielu spoločnosť vo svojskom vydaní. Komunisti a kapitalisti, policajti a zlodeji, dobrí a zlí.
Len o hodne neskôr som zbadal že čierna aj biela môžu byť aj sivou. Postupom času sa čierna stala bielou a biela čiernou. A keď sa človek zadíval na bielu z iného uhla zrazu v nej bola aj žltá, červená, modrá alebo zelená. A to už som pomaly začal zisťovať že existuje strašne veľa odtieňov žltej, červenej, modrej alebo zelenej. Otvoril som oči a mal som pred očami veľký farebný chaos na bielom pozadí. Alebo to pozadie bolo čierne?“
História sa pre mňa stala mnoho-rozmernou a plastickou.
Hory…
Príroda a jej nádherné zákutia ma nikdy neprestanú udivovať. A ten pôžitok vrátiť sa do jej lona, pár dní kráčať za nosom úzkym chodníkom cez hustý les či skalnaté bralá…
Večer si ustlať len tak na „divoko“ pod kríkom, alebo v pohodlí bivaku. Sledovať západ slnka z tribúny VIP. Všetko čo potrebujem si nesiem na chrbte. Ožívam, dýcham, hýbem sa. Teším sa z každej maličkosti, často sa zastavujem a v duchu sa s ňou zhováram. Dotýkam sa stromov a kameňov, je to návrat ku mne domov.
Obloha…
Tesne predtým ako z lietadlom vzlietnem, obvyklé úvahy o každodenne prestávajú existovať a ocitám sa skutočne sám.
A o pár sekúnd neskôr, nikdy sa neopakujúce obrazy majestátne plávajú pred očami a svet mi leží pri nohách. Tam hore vo vzduchu sa dotýkam snov, bez toho aby som sníval. Sny sú to čo ma ženie vpred za poznaním, čo živí moju zvedavosť a chuť objavovať.
Voda…
Voda je iná záležitosť. Serióznejšia. Nesmierne ma fascinuje všetok život v nej ukrytý a jej schopnosť vypnúť u ľudí vnímanie času a priestoru. Cítim že máme mnoho spoločného a máme si čo povedať, no aj tu som len na návšteve. Voda ma vtedy na chvíľu privíta vo svojom kráľovstve, omámi zmysli a trochu poodhalí svoje tajomstvá.
“ Sny sú ľuďom to, čo krídla vtákom ”
(Maťo Ťažký)